Hydina
Slovenská biela hus
Na území Slovenska sa chovali husi od raného feudalizmu. Boli zaužívaným desiatkovým poplatkom zemskej i cirkevnej vrchnosti. Vtedajšie veľmi rozšírené chovy mali základ v jestvujúcich prírodných podmienkach, pri ktorých boli husi naj-úžitkovejším domácim zvieraťom. Zatrávnené lokality okolo potokov, močiarov a hojné vodné plochy poskytovali im zdroje výživy po väčšiu časť roka. S výnimkou počiatočného odchovu, kedy bolo treba chrániť husi pred dravcami a extrémnou nepohodou, nevyžadovali si žiadnu starostlivosť. V medzivojnovom období začali roľníci realizovať husi a husacie perie na trhu. Prišlo aj k čiastočným zmenám v úžitko-vosti, a to k zvyšovaniu ich hmotnosti, dosahovaniu rýchlejšieho rastu a lepšej osvalenosti. Dobre predajným artiklom sa stávala husacia pečeň. Prvé pokusy so šľachtením krajového rázu slovenských husí uskutočnil v štyridsiatych rokoch nášho storočia na biskupských a neskôr štátnych majetkoch v Nitre pán Július Godál. Základom, z ktorého pri šľachtení vychádzal, boli miestne krajové populácie husí bielych a sivostraka-tých z okolia Nitry a Levíc. V chovnom cieli si stanovil získať hus s vyššou živou hmotnosťou, lepšou znáškou a dobrou kvalitou peria. Šľachtenú populáciu najskôr vyselektoval na vyrovnanosť v hmotnosti a získanie jednoznačného bieleho operenia. Do šľachtenia zaradil emdenské husi nemeckého typu, ktoré však okrem zvýšenia znášky spôsobili aj nevyrovnanosť v hmotnosti a v exteréri. Na konsolidovanie zaradil krajové plemená husí dovezených z Maďarska. Okrem väčšej vyrovnanosti v hmotnosti získali týmto krížením hrubé línie hlavy a značne sa narušila kvalita peria. Tieto nežiaduce znaky a vlastnosti sa mu podarilo napraviť až krvou gunárov populačnej línie Szikilaba z okolia Sarvaša. Šľachtenie narušila kolektivizácia v r. 1948, ktorá so sebou priniesla zničenie prírodných podmienok. Nastal rapídny pokles v stavoch husí, ale i záujmu o chov. Najdlhšie sa zachovali vyšľachtené populácie na dvoroch ŠM v Lukáčovciach a Andači. Oživenie záujmu o slovenskú bielu hus prinieslo vytvorenie Slovenského zväzu chovateľov (vyčlenením z Československého zväzu chovateľov), ktorý si vytýčil ako prvoradú úlohu zachovať a rozšíriť všetky slovenské národné plemená malých zvierat. Prvý rámcový štandard slovenskej bielej husi uverejnil Ing. V. Malík v publikácii „Atlas plemien hydiny" v r. 1966. V r. 1977 vznikol Klub chovateľov vodnej hydiny so sídlom v Suchej nad Parnou. Prevzal na seba úlohu zušľachťovať a rozširovať chovy slovenskej bielej husi. Slovenská biela hus je svojím rámcom stredne ťažkým plemenom, pevnej konštitúcie. Vyznačuje sa kompaktným, mierne zošikmené držaným telom, ušľachtilého vzhľadu. Je otužilá, dobre zužitkováva pastvu. Má zachovaný pud kvoka-nia, to jest sama si vysedí a odvodí mláďatá; dobrú dispozíciu rjre vykŕm a tvorbu lahôdkových pečení; veľmi kvalitné perie. Životnosť husí je 12 rokov; využiteľnosť na plemenitbu v závislosti od chovných podmienok 6 rokov.
Suchovská hus
Oravka
Pôvodné slovenské mäsovonosivé plemeno kury. Jej šľachtenie začalo v päťdesiatych rokoch. Dedične ešte nestabilizované sa v šesťdesiatych rokoch odovzdalo drobnochovateľom na do-šľachtenie a rozšírenie. Pôvodným podnetom na šľachtenie boli zámery vtedajšieho ministerstva poľnohospodárstva (1949) vyšľachtiť vhodné typy pre rozdielne klimatické oblasti v zmysle rajonizácie. Šľachtením kury pre drsné podmienky severného Slovenska poverili Ing. V. Babuškina. Uskutočňoval ho vo Výskumnom ústave hydinárstva na biologickom materiáli kúr z oblasti severnej Oravy (Zakamenné. Novoť, Oravská Polhora, Mútne, Veselé). Okrem získania požadovaných vlastností a znakov do drsných klimatických podmienok - ako otužilosť, husté operenie a neomŕzavý hrebeň, bolo treba zvýšiť mäsovú, ale najmä nosivú úžitkovosť. Babuškin používal na to kombinačné kríženie s kohútmi ro-dajlendky červenej, wyandotky bielej a neskôr hempšírky. Stabilizovať prišľachtené vlastnosti a znaky už nestačil, nakoľko sa hydinárska výroba začala v tom čase orientovať na výkonné mäsové a nosivé hybridy. V takomto stave získali orav-ku drobnochovatelia. Mnohí neboli pripravení riešiť problémy s nevyrovnanosťou potomstva, ktoré im oravka poskytovala. Čo poznačilo jej zušľachťovanie na dlhé obdobie. Prvý rámcový štandard oravky po konzultácii so šľachtite-ľom Ing. Babuškinom uverejnil r. ľ966 ľng. Malík v Atlase plemien hydiny. Na riešenie problémov sa r. 1968 založil Klub chovateľov oravky. Jeho pričinením sa oravka častejšie objavovala na našich výstavách a v spolupráci s dr. V. Podhradským sa vyriešili aj problémy so stanovením genotypu jej farby. Roku ľ978 až 1980 sa v spolupráci s Výskumným ústavom hydinárstva v Ivanke-Zálesí testovala znáška, použitím 500-dňového testu. Vzorka vajec sa získala od drobnochova,-teľov z rôznych lokalít Slovenska. V tomto teste dosiahla oravka priemernú ročnú znášku 176,09 vajca a priemernú hmotnosť vajca 55,69 g. Oravku i jej zdrobnelú formu malú oravku uznala komisia delegovaná ministerstvom poľnohospodárstva a výživy na okresnej výstave v Pustých Úľanoch v r. 1990.
ŠTANDARD ORAVKY Pôvod: Slovensko Charakteristika vlastností: plemeno kury s kombinovanou úžitkovosťou, dobrou zimnou znáškou, prispôsobená aj do drsnejších klimatických podmienok. Kurčatá dobre a rovnomerne rastú, dobre sa operujú, sú otužilé a životaschopné.
Chovný cieľ v znáške a živej hmotnosti: hmotnosť kohúta 2,8 až 3,3 kg, sliepky 2,2 až 2,7 kg; hmotnosť kohúta malej oravky l kg, sliepočky 0,9 kg. Znáška 180 až 200 vajec, najmenšia hmotnosť násadových vajec 55 g, farba škrupiny hnedastá. Znáška malej oravky 140 vajec, najnižšia hmotnosť násadové-ho vajca 40 g, farba škrupiny hnedastá.
Hlavné plemenné znaky exteriéru: Kohút má telový rámec blízky trojuholníkovému, je plný, hlboký s vodorovným držaním tela.
Hlava: stredne veľká, ušľachtilo tvarovaná.
Zobák: silný, primerane dlhý, žltorohovinový, iba vo vrcholovej línii tmavšie hnedorohovinový.
Hrebeň: stredne veľký, ružicový s jemným perlením, tŕň sleduje líniu záhlavia. Oči: živé. oranžovočervené.
Tvár: zamatovo jemná, červená.
Ušnice: oválne, stredne veľké, červené, jemne zriasncné.
Podbradové laloky: stredne veľké, oválne.
Krk: stredne dlhý. vzpriamený, s bohatým krčným závesom.
Prsia: plné, dobre osvalené, pravidelne oblé.
Chrbát: široký, rovný. Brucho: široké, v plynulej línii zaoblené.
Chvost: plný, široký, so zastúpením všetkých druhov kosieri-kov, z ktorých prevládajú stredné. Nasadený je v uhle 130 stupňov.
Krídla: stredne veľké, pevne pritiahnuté k telu. Nohy: pevné, dobre osvalené, v lýtkach dobre operené.
Beháky stredne dlhé, žlté, pazúriky svetlorohovinové.
Operenie: plné, dobre priliehajúce, pevnej stavby a štruktúry.
Farba operenia: žltohnedá. Krčný záves zlatočervený, sedlový o poznanie tmavší, štít krídla tmavší červenohnedý, ručné letky hnedé, lakťové majú vnútorné zástavice čiernohnedé. Zovreté letky krídel tvoria hnedočervený trojuholník svetlejšieho odtieňa. Veľké kosieriky chvosta sú čierne, po obvode hnedo lemované, stredné kosieriky sú tmavohnedé, kormidlové perá sú hnedočierne. Krycie perie pŕs je červenohnedé so svetlejšou kostrnkovou kresbou. Farba páperovej časti pier je svetlohnedá. Sliepka typom odpovedá kohútovi s výnimkou utvárania hlavy, ktorá je jemnejšia s priľahnutejším ružicovým hrebeňom a obdížnikovejším telesným rámcom. Farba operenia je svetlo červenohnedá v odtieni ako farba peria na prsiach kohúta. Krčný záves má medený odtieň a je bez kostrnkovej kresby.
ŠTANDARD MALEJ ORAVKY Utváranie jej zovňajšku sleduje v malom tvar veľkej oravky vo všetkých znakoch vrátane farby operenia, ktoré je o niečo sýtejšie a v lesku intenzívnejšie