Holuby

ŠTANDARD Svojím pôvodom nadväzuje na komárňanského kotrmeliaka. Pri šľachtení košickí holubiari použili cudziu krv, najmä sedmohradských kotrmeliakov. Košické kotrmeliaky sa vyznačujú nielen dobrými kotrmelcami, ale aj inými akrobatickými fingúrami. Poradie dôležitosti znakov pri posudzovaní: 1. hlava, pernaté ozdoby, postava 2. kresba, farba 3. zobák, obočnice a ostatné znaky 

Exteriérové znaky: HLAVA: nízko klenutá, mierne pretiahnutá, čelo so zobákom tvorí nerušenú obrysovú líniu, ktorá pokračuje plynule do záhlavia. 

OČI: pri sedlatých ľadníkové, pri všetkých ostatných varietách i vrátane bielych perlové. 

OBOČNICE: jemné, úzke, hladké - živočervené. 

ZOBÁK: stredný, dlhý 12 až 14 mm, jasný, ružovkastý. 

NADNOZDRIE: jemné, hladké, s bielym popraškom. 

KRK: kolmo nesený; široko vystupuje z trupu, ku hlave sa zužuje, hrdlo je jemne vykrojené. 

POSTAVA: stredne dlhá, širšia v prsiach, mierne dozadu sa zvažujúca. 

KRÍDLA: široké, k telu dobre priliehajúce; letky dobre rozložené, ľahko ležia na chvoste, nekrížia sa a sú o niečo kratšie ako chvost. 

CHVOST: krátky, úzko zložený, nesený v priamej chrbtovej línii. 

NOHY: krátke, neoperené, jasnočervené, jasné pazúriky. 

POSTOJ: nižší.

OPERENIE: vyžaduje sa krátke, široké, dobre priľahlé a pružné. 

PERNATÉ OZDOBY: záhlavie tvorí neveľkých chocholík, rozprestierajúci sa od ucha k uchu, mierne priliehajúci k hlave, na bokoch prechádza do malých nevýrazných ružičiek nepresahuje však hornú líniu hlavy: 

FARBA: sýta a čistá Farebné a kresbové variety: a) jednofarebné: biele, žlté, červené, modré, čierne b) pásavé: modré čiernopásavé, plavé hnedopásavé c) bielohroté: žlté, červené, modré, čierne d) fŕkané: žlté, červené, modré, čierne e) jarabé: modré f) sedlaté: žlté, červené, modré, čierne, strieborné.

Komárňanský kotrmeliak
Patrí medzi jedno z najstarších našich plemien. Jeho pôvod nedokumentujú písomné záznamy, musíme sa teda opierať iba o ústne podania. Je nesporné, že k vyšľachteniu plemena došlo v Komárne, odkiaľ má odvodený názov. Rovnako je isté, že sa vyšľachtilo z plemien pochádzajúcich z Orientu (ako takmer všetky kotrmeliaky). Jeho predkovia sa ku nám dostali pravdepodobne vojenskými výpravami Turkov v 17. storočí. 

Chováte- > Ha z Komárna si ho obľúbili, rozšírili, a tým vytvorili nevyčerpateľnú chovnú základňu. Podľa chovateľov z Vácu pôvodne nazývali komárňanského kotrmeliaka chocholíkový holub alebo chocholíkový kotrmeliak. Do Vácu ho vozili bohatí gazdovia i kupci z Komárna, a tak v roku 1830 dostal názov komárňanský. Náš špeciálny klub, ktorý vznikol v r. 1951 v Prešove, si dnes medzi prvoradé úlohy kladie rozšíriť rady chovateľov tohto plemena. Nie je tajomstvom, že jeho chov je ťažký a vyžaduje si skutočných odborníkov i vytrvalcov. Pri slušnej členskej základni, a tým i dostatočnom počte kvalitných jedincov, nemalo by byť problémom navrátiť plemenu i jeho letové schopnosti a kotrmelcovanie. Nebudú ani ťažkosti s rozšírením i tých 105 ostatných kresbových a farebných variet, ktoré dnes nachádzame len sporadicky. Boli tu taktiež obľúbené aj keď v ostatných krajinách boli menej známe, prípadne i odmietané. Pri týchto nás však čaká ešte veľký kus práce. Naše dlhoročné odmietanie papagájčieho typu zobáka, okrúhlej hlavy, perlových očí pri bielych, častých módnych zmien pri type chocholíka a jeho nasadení a podobne prinieslo svoje ovocie. O tom sa dnes, viac ako inokedy, môžeme presvedčiť na výstavách vo vzdialenejších krajinách. Vedľa neúnavnej, zato ale ušľachtilej práci, ktorá nás čaká, zostáva nám už len veriť, že i náš klub prispeje k rozšíreniu, ale najmä zdokonaleniu tohto obľúbeného plemena. 

ŠTANDARD Pochádza z mesta Komárno, kde ho vyšľachtili z plemien holubov pochádzajúcich z Orientu. Je to živý, temperamentný holub, ktorého charakteristickou vlastnosťou je kŕdľový let, prerušovaný kotrmelcami jedincov. Typickým znakom zo-šľachtenosti je v súčasnosti popri krátkej, širokej postave a pomerne veľkej širokej a mierne pretiahnutej hlave s vysokým čelom, v neprerušenej priamej línii nasadený tupý a rovný zobák. Hlavu zdobí široký polvencový chocholík. 

Poradie dôležitosti znakov pri posudzovaní: 1. hlava, pernaté ozdoby, zobák 2. postava, oko, kresba, farba 3. obočnice a ostatné znaky. 

Exteriérové znaky: HLAVA: pomerne veľká, mierne pretiahnutá. Čelo široké a v dolnej časti zvislé, tvoriace so zobákom neprerušovanú líniu, v hornej časti oblúkovité klenuté do temena. . 

OČI: veľké a výrazné. Pri bielych a sedlatých ľadníkové, pri všetkých ostatných perlové. 

OBOČNICE: červené, dvojbrúčkové, jemné 

ZOBÁK: silný, klinový, široko nasadený, tupý, rovný a uzavretý. Dlhý 9 až 12 mm. Nasadený tak, aby s čelom tvoril neprerušovanú zvislú líniu. Pri všetkých varietach svetlý. Čeľuste rovnomerne vyvinuté. 

NADNOZDRIE: malé, hladké, jemne poprášené 

KRK: krátky, hrubý, v nadväznosti na pernaté ozdoby, hrdlo, jemne vykrojené. 

POSTAVA: vzpriamená, v prsiach široká a krátka. Harmonicky stavaná, elegantná a jemná, pritom pôsobiaca zavalitým dojmom. 

KRÍDLA: priliehavé k telu, volne ležiace na chvoste. Kratšie o l až 2 cm ako chvost a nekrížia sa. 

CHVOST: krátky, úzko zložený. 

NOHY: krátke, neoperené, tmavočervené, pazúriky svetlé. 

POSTOJ: temperamentný, mierne dozadu sa zvažujúci. 

OPERENIE: hladké, krátke a priľahlé perie. 

PERNATÉ OZDOBY: široký, polvencový chocholík, jemne odklonený od záhlavia, nepatrne vyšší ako línia temena. Je ukončený na oboch stranách ružicami asi v hornej tretine krku. 

FARBA: čistá, vyrovnaná 

FAREBNÉ VARIETY: a) jednofarebné - biele, žlté, červené, modré, čierne, plavé, strieborné, indigo, b) pásavé - modré čiernopásavé, plavé hnedopásavé, strieborné šedopásavé c) jarabé - žlté, červené, modré, tmavé d) bielohroté - všetky predchádzajúce rázy (okrem bielych) e) sedlaté - žlté, červené, modré, čierne, strieborné, hnedé, plavé f) fŕkané - žlté, červené, modré, čierne 1. svetlé (biely základ, farebná kresba) 2. tmavé (farebný základ, biela kresba).

Košický letún
Je pomerne mladým plemenom letúnov, ktoré vyšľachtil Ladislav Freňak z Košíc. V rodokmeni má tento holub také plemená ako segedínsky letún, ploeštský letún čung. budapeštiansky sivko, budapeštiansky modrý letún a budapeštiansky bocianik. Šľachtiteľovi išlo v prvom rade o vytvorenie letúnov, ktoré by čo najdlhšie lietali v nedohľadných a veľkých výškach, dobre odchovávali mláďatá, v neposlednom rade mali i dobrú orientáciu a ľahko sa vracali do holubníka. Na začiatku šľachtenia sa do plemena priliala krv belgických poštových holubov. Avšak tieto krížence nelietali do veľkých výšok a postupne sa zo šľachtenia vyradili. Letové vlastnosti košického letúna môžeme zhrnúť do týchto bodov: - je prirodzene lietavý, táto vlastnosť sa geneticky fixuje a vychádza z vrodenej potreby lietania - je výborným kŕdľovým letúnom rýchleho letového typu, v krčili sa drží od vypustenia až do zosadnutia - kŕdeľ stúpa v malých špirálach a letovú výšku dosiahne obvykle za 20 minút; v tejto výške lieta približne 30 minút, pričom pravidelne ide do výšky, v ktorej je neviditeľný (miznúcej), kde zostáva l až 3 hodiny; celkovo dokáže lietať 5 až 8 hodín - má vynikajúce orientačné schopnosti a kŕdeľ obvykle nevybočí z obvodu 45 stupňov, strata pri dospelých holuboch je takmer nulová. Chov a tréning košických letúnov sa v zásade nelíši od chovu iných výškových letúnov. Hlavnou zásadou je pravidelný tréning v skorých ranných hoďinách, pokiaľ je vyhovujúce počasie. Výsledkom je dlhý, dobrý a vysoký let. Jedince, ktoré častejšie brzdia let treba vyradiť. Dospelé holuby majú výbornú orientáciu, pri mladých môže za zhoršeného počasia (vietor, nízke mraky) dôjsť ku stratám. 

ŠTANDARD Malý, štíhly, vzpriamený, mierne pretiahnutý holub. Zaraďuje sa medzi výškové, kŕdľové letúny. Je zaujímavý krásou telesných tvarov. Košické letúny lietajú v zomknutom tvare a rýchlo vystupujú do veľkých výšok. Poradie dôležitosti znakov pri posudzovaní: 1. hlava, postava, postoj 2. zobák, obočnica, farba operenia 3. oči a ostatné znaky. 

Exteriérové znaky: 

Hlava: malá, štíhla, k telu primerane veľká, s viditeľným zlo- mom na prechode tela do temena. Temeno je relatívne rovné a prechádza vo výraznom zlome do záhlavia. Čelo je šikmé a klinovo sa zužuje. Jeho profilová čiara tvorí viditeľný uhol lomu v spojnici so zobákom. 

Oči: výrazné, dúhovka perlová. 

Obočnice: úzke a jemné. Tmavej alebo voskovobielej farby, podľa farby zobáka. 

Zobák: stredne dlhý, tenký, vodorovnejšie držaný 12 až 14 mm dlhý. Ústny rozštep smeruje do spodnej časti oka. Ružovkastý je pri farbe bielej, žltej, červenej. Čierny je pri farbe čiernej a jarabej. 

Nadnozdrie: malé, jemné, hladké. Krk: tenší, stredne dlhý, vzpriamene držaný. 

Postava: jemná s dobre vyvinutým prsným svalstvom, čo súvisí s požiadavkami na výškový let. 

Krídla: mocné, primerane dlhé, voľne ležia na chvoste a ne-krížia sa. Krídlové letky k sebe tesne priliehajú. 

Chvost: úzky, pozostávajúci z 12 kormidlových pier. Mierne šikmý a pokračuje v línii chrbta. 

Nohy: stredne dlhé, pazúriky majú mať rovnakú farbu ako zobák. 

Postoj: elegantný, napätý, s výraznou pohotovosťou. 

Operenie: hladké, husté, pomerne tvrdé, dobre k telu priliehajúce. 

Farebné rázy: jednofarebné - biele, žlté, červené a čierne jarabé - modrojarabé straky a fŕkané - žlté, červené a čierne. 

Kresba: nepripúšťa sa modrá čiernopásavá.

Slovenský hrvoliak
Kolískou chovu slovenského hrvoliaka je oblasť západného Slovenska. Podľa niekdajších jeho veľkých chovateľov Jána Čierneho a Samka Dudíka sa tam choval v hojnom počte na roľníckych a mlynárskych usadlostiach už v 2. polovici 19. storočia. Osobne ich chovali v rokoch 1860 až 1890. Po vzniku prvej ČSR v roku 1918 sa objavovali i písomné dokumenty o tomto plemene vo vtedajších chovateľských časopisoch. Dopi-sovateľmi boli najmä Koloman Slimák a Ján Paulovič. Strediskami chovu boli obce Brezová pod Bradlom, Myjava a Stará Tura s priľahlými kopanicami, kde v tom čase iné plemená holubov takmer nepoznali. Mali hlavnú zásluhu na rozširovaní slovenského hrvoliaka, veď už v roku 1926 vystavoval Koloman Slimák toto plemeno v Bratislave a Prahe. O rok neskôr v časopise "Slovenská farma" publikoval štandard slovenského hrvoliaka. Podľa zachovaných údajov sa v roku 1930 na západnom Slovensku chovalo asi 1250 chovných párov, predovšetkým vo farbe čiernej a modrej v oboch kresbách, menej v červenej a žltej. V malom množstve sa chovali bielo-pásavé čierne a žlté. Následná hospodárska kríza spôsobila určitú stagnáciu a orientáciu chovateľov na iné, v tom čase známejšie a atraktívnejšie plemená holubov, za účelom ich ľahšieho speňaženia. Na konci II. svetovej vojny slovenský hrvoliak takmer vymizol z dvorov chovateľov. Po jej skončení chovné jedinec pozbierali po brezovských a myjavských kopaniciach, kde mu zostali chovatelia verní aj.počas vojny. Žiaľ, v tomto období sa stratila stopa po čiernych a žltých bielopásavých. Ďalšiemu rozvoju plemena napomohlo zloženie "Ústredia slovenských spolkov chovateľov drobného zvieratstva" so sídlom v Bratislave, ale najmä založenie ..Klubu chovateľov slovenského hrvoliaka" v Novom Meste nad Váhom v roku 1949. Na jeho vzniku mal veľký podiel opäť Koloman Slimák. Chovy sa sľubne rozrástli a zdokonalil sa aj typ. Do obdobia 50. rokov sa však datujú i nechutné ťahanice okolo ich typu, farby a veľkosti registračnej obrúčky. Skupina preferujúca mohutnosť postavy a obrúčku č. 3 narážala na odpor chovateľov presadzujúcich farbu a lesk na úkor mohutnosti postavy a, pochopiteľne, presadzujúcich obrúčku č. 2. Kontraverzné stanoviská roztrieštili chovateľskú základňu, zapríčinili stagnáciu vývoja a takmer rozpad klubu. V 60. rokoch od zvolenia Rudolfa Petrikoviča za predsedu klubu došlo k obratu. Za posledných 30 rokov sa nebývalo rozšírilo plemeno a najmä stúpla jeho kvalita. Je šťastím, že sa pre chov rozhodlo mnoho entuziazmom prekypujúcich chovateľov. Regenerovali sa bielopásavé, fŕkané a šupinaté. Z výstav sa však niektoré z nich opätovne vytratili. Aj napriek tomu, že regenerované variety nedosahujú úroveň základných kresieb, sú na holubníkoch našich chovateľov. Brzdou ich rozvoja je nízka chovateľská základňa a príbuzenská plemenitba. Pôvodné farebné variety dosahujú vynikajúcu úroveň. Došlo k praktickému zjednoteniu všetkých farieb po typologickej stránke. Sú širokých a krátkych postáv, vzpriameného postoja a peknej hrvoľatosti, vychádzajúcej zo širokých pŕs v hornej časti rozšíreného hrvoľa. Problémy nie sú s kresbou, nádherné červené obočnice a mrkvové zobáky iba zvýrazňujú silu i tem- perament -holubov. Potešiteľné je, že sa to všetko udialo súbežne so zlepšovaním farby, ale aj požadovaného lesku. Úlohou dneška je okrem dalšieho zdokonaľovania a výstavnej drezúry, rozšírenie slovenského hrvoliaka do zahraničia. Určite si to zaslúži, nakoľko vhodne dopíňa širokú škálu známych hrvoliakov. Podnetom na to je jeho zaradenie do zoznamu európskych plemien holubov i samotná účasť na výstave EUROPASCHAU 1992 v Holandsku. 

ŠTANDARD Jeho kolískou je Považie, a to hlavne kraj od Nového Mesta nad Váhom po Myjavu až k Trnave. Pôvodne bol slovenský hrvoliak mohutnej, silnej postavy, náležitého temperamentu a dobrý poliar. Základnými znakmi tohto plemena i teraz sú predovšetkým, popri hrvoľatosti, mohutnosť a primeraný temperament, t. j. pohyblivosť, lietavosť, ďalej výborná plodnosť a starostlivosť o potomstvo. 

Poradie dôležitosti znakov pri posudzovaní: 1. hrvoľatosť, postava, kresba 2. postoj, farba, zobák, lesk 3. obočnica a ostatné znaky. 

Exteriérové znaky: Hlava: málo podlhovastá, primerane veľká, pekne klenutá s mierne šikmým čelom. 

Oči: ľadníkové. 

Obočnice: ružové až červené. 

Zobák: mocný, široko nasadený, horná čeľusť na konci mierne zahnutá, pri všetkých farebných varietach ružovkastý. 

Nadnozdrie: primerané k zobáku, biele akoby pomúčené. 

Krk: stredne dlhý, je takmer pokračovaním vzpriamenej postavy. 

Postava: mohutná, kratšia, prsia dobre vyvinuté a široké, tiež ramená. DÍžka 38 až 40 cm samec, 36 až 39 cm samica. Objem meraný cez zápästný zhyb krídiel samca 32 až 34 cm, samice 30 až 32 cm. 

Krídla: mocné, svalnaté, k telu dobre priliehajúce, ľahko ležiace na okrajoch chvosta - nekrížia sa, kratšie ako chvost. 

Chvost: stredne dlhý, skôr kratší, s mocnými, pevne stavanými kormidlovými perami. 

Nohy: strednej dížky, mocné, karmínovej farby, pazúriky ružovkasté, beháky a prsty neoperené. 

Hrvoľatosť: hrvoľ je široký, nepodviazaný, v hornej tretine rozšírený, pod zobákom pritiahnutý. 

Postoj: hrdý, vzpriamený, veľmi elegantný, v uhle 60 stupňov. 

Operenie: perie krátke, bohaté, dobre priľahlé, bez kučeravosti. 

Farba: posudzuje sa sýtosť, intenzita farby a jednotlivým farebným varietam zodpovedajúci lesk. 

Farebné variety: a) plnofarebné - žlté, červené, čierne b) pásavé - bielopásavé - žlté, červené, hermeíínové, strieborné, modré, čierne člernopásavé - modré c) fŕkané - žlté, červené, čierne d) šupinaté - žlté, červené, modré, čierne, strieborné. 

Kresba: telo v základnej farbe - len hlava a ručné letky v počte 4 až 8 sú biele. Hraničná čiara kresby na hlave ide asi l cm pod zobákom a asi 0,5 cm pod okom do záhlavia v pravidelnom oblúku s presným ohraničením. Pri pásavých sa pásy vyžadujú úzke, výrazné, neprerušované. Pri fŕkaných pravidelnosť fŕkania na prsiach, krku a krídlových štítoch, ostatná časť tela je v základnej farbe. Šupinaté - šupinatosť je len na štítoch krídiel. Lesk:

Piešťanský obor

Je najmladším slovenským národným plemenom. Šľachtiteľom uvedeného plemena bol profesor Andrej Boďa, pedagóg Piešťanského gymnázia, ktorého zámerom bolo vyšľachtiť plemeno holuba s mäsitosťou a hmotnosťou rovnajúcou sa najťažším plemenám, ale pohyblivejšie a živšie s plodnosťou menších úžitkových plemien. Ako východiskové plemená na šľachtenie použil Mondénna a Rimana, ale aj iné plemená najmä Kinga, Texana, Maďarského obra, Moravského pštrosa, Gigant homéra, ako aj niektoré hrvoliaky najmä Hanáckeho a Staronemeckého. Po desaťročnom úsilí (1970-1980) vyšľachtil plemeno, ktoré sústredilo spomínané vlastnosti východiskových plemien, ako aj splnilo pôvodný chovateľský zámer. Následne sa sedem rokov stabilizoval požadovaný typ a kresba v súčinnosti s ďalšími chovateľmi.

            Za samostatné národné plemeno bol Piešťanský obor komisiou pre chov holubov uznaný dňa 18. novembra 1987. Prvý štandard piešťanského obra spracoval vtedajší predseda ÚOHK pán Milan Šimovec podľa návrhu prof. Ferianca a Boďu. Tento štandard bol publikovaný v decembri 1988, kde bola podrobnejšie definovaná hmotnosť, dĺžka tela a bol uznaný jediný farebný ráz a to čiernofŕkaný.

            Prof. RNDr. Oskár Ferianec, významný slovenský holubiar charakterizoval Piešťanského obra ako mimoriadne ušľachtilého mäsitého veľkého holuba, ktorý má zachovanú ľahkosť a eleganciu telesnej stavby, schopnosť letu a veľmi dobré rozmnožovanie. Je krotký pokojný a k chovateľom prítulný. Je kratší ako Rímsky holub, ale v prsiach značne širší a hlbší, čo je predpokladom dobrej mäsovej úžitkovosti ako aj dosiahnutia limitovanej hmotnosti. Piešťanský obor od svojho uznania zaznamenal určitý pozitívny vývoj hlavne v type, avšak neodrazilo sa to na národných výstavách. Neznamenalo to, že by nebol chovaný, dá sa povedať, že nedošlo k riadenej koordinácii a jeho pozitívnemu usmerňovaniu. Okrem toho vtedy definovaný štandard bol striktný z hľadiska farby ručných letiek a kormidlových pier, ktoré museli byť čierne, inak boli pri výstavách jedince vyradené. To niekedy odrádzalo chovateľov a svoje odchovy radšej nevystavovali, aj ked v iných parametroch boli zodpovedajúce štandardu. Rovnako aj chovy piešťanských obrov neboli dostatočne početné,tak aby mohli byť vyselektované jedince zodpovedajúce v plnej miere štandardu. V rokoch 1995 – 2005 došlo k útlmu Piešťanského obra.

            Kedˇ sa pozrieme na Piešťanského obra je jasné, že patrí k náročnejším plemenám z hľadiska postavy, postoja a hmotnosti, čo je odrazom genetického pôvodu, spôsobu plemenitby ako aj výživy, ktorá patrí k najdôležitejším atribútom pri jeho chove. Kresbu Piešťanského obra je veľmi ťažko geneticky zafixovať, pretože ide o heterozygodný prejav. Chov vyžaduje hlavne nekompromisnú selekciu a šťastnú ruku tak, ako u väčšiny fŕkaných a strakatých plemien. Túto skutočnosť by si chovatelia piešťanských obrov mali uvedomiť.

            Chovatelia holubov, ktorí majú záujem o zveľadovanie a zušľachťovanie svojich chovov sa združujú v chovateľských kluboch. Myšlienkou založenia klubu chovateľov piešťanskýc obrov sa chovatelia zaoberali už dávnejšie, avšak realizácia sa neuskutočnila, nakoľko nebol dostatok funkcionárov ochotných prejsť od rečí ku činom. Rok 2004 bol prelomový, keď sa zišlo zopár nadšencov, ktorí boli ochotní hovoriť s chovateľmi o založení samostatného klubu. Prípravný výbor v zložení: p. Andrášik, Barlík, Házy, Labuda, Mgr. Lipovský, Ing. Šušlík pripravil a zabezpečil zvolanie zakladajúcej schôdze. Táto sa uskutočnila dňa 27.2.2005 v kultúrnom dome v Nitre – Dolné Krškany, kde bol za účasti 21 chovateľov založený Klub chovateľov piešťanských obrov (KCHPO) so sídlom v Nitre s celoštátnou pôsobnosťou.Pre riadenie tohto klubu boli zvolení: predseda - Marián Andrášik, podpredseda a poradca chovu - Ing. Štefan Šušlík, tajomník - Ján Házy, pokladník - Mgr. Alexander Lipovský, člen výboru - Dušan Barlík, kontrolór - MUDr. Michal Straka CSc.

            Je nepochybné, že cesta k skvalitneniu plemena Piešťanský obor bude dlhá a náročná. Založenie KCHPO preklenulo obdobie stagnácie uvedeného plemena a zahájilo ďalšiu etapu v jeho rozvoji a zveľaďovaní.

Klub má od svojho založenia ujasnenú predstavu o svojej práci. V prvom roku svojej existencie sa zameral na spracovanie a vydanie základných smerníc pre riadiacu činnosť klubu: Štatút KCHPO, smernice pre podchytenie a sledovanie piešřanského obra, hlavné cieľe klubu na najbližšie obdobie (5 rokov), zásady pre udeľovanie cien na klubových špeciálnych výstavách a ďalšie.

            V roku 2006 sa klub zameral viac na odbornú činnosť a odstránenie rozporov s dovtedy platným štandardom a skutočným stavom. Rozdiel bol medzi definíciou štandardu fŕkanosti a skutočnými požiadavkami na kresbu tigra.

            Po dlhších konzultáciách KCHPO a ÚOHK došlo dňa 16.12.2006 k schváleniu nového štandardu Piešťanského obra, v ktorom bola upresnená hmotnosť a rozšírenie o ďalšie farebné a kresbové rázy. Schválený štandard je pre KCHPO a jeho členov ďalším prínosom pre skvalitnenie šľachtiteľskej práce, čo prispeje k výraznejšiemu zviditeľneniu a napredovaniu národného plemena Piešťanský obor.

V tomto období je najrozšírenejší chov piešťankých obrov vo farebných rázoch čierny fŕkaný, čierny tiger a čierny jednofarebný. Fŕkané a tigre sa vyskytujú v tmavom a svetlom ráze. Šľachtí sa červenofrkaný, červený tiger,  modrý čiernopásavý i biely jednofarebný. Ostatné farebné a kresbové rázy uvedené v štandarde sa vyskytujú ojedinele a nevenuje sa im väčšia pozornosť.

            KCHPO od svojho založenia každoročne organizuje špeciálne výstavy, ktorých hlavným cieľom je sledovanie vývoja a hlavných smerov v šľachtiteľskej práci.

 

  

Štandard piešťanského obra

 

            Mäsové plemeno bolo vyšľachtené v sedemdesiatych až osemdesiatych rokoch minulého storočia. Ide o mohutné plemeno s elegantnou stavbou tela. Súčasný šľachtiteľský cieľ je zameraný na hmotnosť, správny telesný rámec, dobré reprodukčné schopnosti, úžitkovosť, rozšírenie farebných a kresbových rázoch. Za plemeno bol uznaný v roku 1987.

Veľkosť obrúčky: 11 mm

 

Poradie dôležitosti znakov pri posudzovaní:

1. hmotnosť, telesné tvary a postoj

2. hlava, farba očí

3. zobák, obočnice, farba a kresba operenia a ostatné znaky

Exteriérové znaky:

Hlava: úmerná k telu, pri pohľade z boku s vyšším čelom a mierne zaobleným temenom

Oči: u bielych tmavé u ostatných oranžové až červené

Obočnice: jemné, u bielych, žltých a červených načervenavé, u modrých a čiernych     tmavošedé

Zobák: pri koreni širší, stredne dlhý, u bielych naružovený, u červených a žltých svetlý rohovo sfarbený u ostatných tmavý až čierny

Nadnozdrie: slabo vyvinuté s bielym popraškom

Krk: kratší, na trupe široko nasadený, smerom k hlave sa zužuje

Postava (trup): prsia široké, svalnaté, chrbát široký, smerom nazad sa mierne skláňa a zužuje. Celková dĺžka tela meraná od hrotu zobáka po koniec chvosta je 44 až 48 cm. Požadovaná hmotnosť: holuby staršie ako 1 rok samec 900g a viac, samica 800g a viac, mladé holuby samec 850g a viac, samica 750g a viac.

Krídla: primerane dlhé, široké, k telu dobre pritiahnuté, nesené na chvoste

Chvost: primeranej dĺžky, nesený v línii chrbta

Nohy: širšie nasadené, beháky a prsty neoperené, pazúriky vo farbe zobáku

Postoj: mierne vzpriamený

Operenie: dlhšie, voľnejšie, nekladú sa naň zvláštne požiadavky

Farba: u fŕkaných a tigrov nekladie sa na ňu zvláštny dôraz, uprednostňuje sa sýta a čistá. U jednofarebných aj s príslušným leskom.

Kresba: jednofarebná, pásavá, tiger a fŕkaná. Pásavá, všetkých farebných rázov sa vyžadujú pásy úzke, výrazné, neprerušované a nezbiehajú sa. Kresbu tigrov tvoria pravidelné rozložené biele pierka na hlave v hornej tretine krku, pŕs a v štítoch krídiel. Spodná časť pŕs a brucha sú fŕkané menej. Ručné letky a kormidlové perá sú farebné. Kresbu fŕkaných tvorí pri základnom sfarbení biele perie, pokiaľ možno rovnomerne rozložené po celom tele. Ručné letky a kormidlové perá sú farebne prehodené, ale môžu byť i všetky biele.

Rázy: biely, čierny, červený, hnedý, žltý, modrý, pásavý, tiger a fŕkaný.

 

Vyraďujúce chyby:

Hmotnosť pod požadovanú hodnotu a to: holuby staršie ako jeden rok samec pod 850g, samica pod 750g. Mladé holuby: samec pod 800g, samica pod 700g. Náznak hrvoľatosti, lomené alebo perlové oko, dlhé skrížené alebo ovisnuté krídla, silne operené nohy, krivá hrudná kosť do tvaru S.

Veľké chyby:

Rozpätie medzi požadovanou a vyraďujúcou hmotnosťou. Malá úzka postava, mohutná ťažká hlava, bieloškvrnitý zobák, zdvihnutý chvost, náznaky operenia nôh, u fŕkaných a tigrov čisto biela hlava.

Chyby podľa stupňa a rozsahu malé až výlukové:

Chyby hlavy, telesných tvarov, nôh a šikmé čelo.

Malé chyby:

Dlhšie krídla a chvost, bledé obočnice, biele pazúriky (mimo bielej farby) u bielych tmavé pazúriky, ploché temeno, nepravidelná fŕkanosť alebo tigrovitosť, zábely v letkách a vo chvoste. U fŕkaných chýbajúce biele kormidlové perá. Farba u všetkých rázoch a kresieb namodravá, našedlá, nevýrazná a bez príslušného lesku. U pruhovaných pruhy nepresne ohraničené, nedotiahnuté, prerušované a nábeh na tretí pás.

 

Kresba Piešťanského obra

 

            U Piešťanského obra v súčasnosti poznáme štandardom uznané nasledovné farebné rázy: biely, čierny, červený, hnedý, modrý. Kresba môže byť pásavá, tiger a fŕkaná.

 

Pásavá – pásy sa vyžadujú úzke, výrazné neprerušované a nezbiehajúce sa.

 

Tiger – holub, ktorý má ručné letky a kormidlové perá farebné a po ostatnom tele je fŕkaný v kombinácii s bielou farbou.

 

Fŕkaný – má ručné letky a kormidlové perá biele, alebo farebne prehodené.

 

Tiger aj fŕkaný môžu mať základnú farbu podľa všetkých uznaných farebných rázov, avšak vždy musí byť v kombináci dvoch uzaných farieb. Biela farba je buď doplnková, alebo základná. Holub bez fŕkanosti na hlave a ramenách nemôže byť považovaný za tigra, alebo fŕkaného.

 

Tmavý tiger

Farebný základ tela je vo farebnom odtieni (okrem bielej farby). Kresbu tvoria biele pierka, ktoré môžu byť prepojené, ale nesmú vytvárať veľké zreteľné zhluky (plochy) bieleho peria.

Pole výskytu kresby: hlava od koreňa zobáku a siaha maximálne do jednej tretiny hrvoľa. Dobre kreslené sú štíty krídiel. Kresba nemá pravidelnosť, avšak mala by byť vyvážená. Toleruje sa výskyt jednotlivých pier do polovice hrvoľa, na chrbáte a malých krycích pier letiek. Spodná časť tela sa vyžaduje farebná.

Svetlý tiger

Základ tela je biely. Kresbu tvoria farebné pierka, ktoré môžu byť prepojené a vytvárať drobné zhluky. Veľmi svetlá je kresba hlavy a štítov krídiel. Farebné perie a jeho drobné zhluky sa môžu nachádzať na celom tele a štítoch krídiel. Ručné letky a chvostové perá musia byť v pôvodnej základnej farbe.

 

            Kresba tmavého, alebo svetlého fŕkaného holuba je zhodná s kresbou tmavého, alebo svetlého tigra, len s rozdielom ručných letiek a kormidlových pier, ktoré musia byť biele, alebo farebne prehodené.

Slovenský letún
Slovenské holubiarstvo reprezentuje v kategórii výkonných športových holubov. Patrí medzi mladé plemená a ako samostatné sa uznalo v roku 1977 na výstave plemenných chovov v Žiline. Kým dospel vývoj slovenského letúna do tohto štádia, vynaložilo sa veľa šľachtiteľského úsilia. Už pred 2. svetovou vojnou bol letový šport na východnom Slovensku veľmi populárny. Zvlášť košickí chovatelia dovážali letúny zo zahraničia a ďalej ich zdokonaľovali v lete. Tento proces čiastočne utlmila vojna, po ktorej ostali v košických chovoch len zvyšky plemien budapeštianskeho stredozobého a budapeštianskeho modrého letúna. Aj keď výborne lietali v kŕdli, predsa dochádzalo k úpadku, najmä pre neskoršiu izolovanosť od Budapešti, menšie úspechy mladších chovateľov s existujúcimi plemenami a kríženie holubov rôznych plemien bez dostatočnej znalosti genetiky. Je prirodzené, že chovatelia sa orientovali na tvorbu nových plemien. Mimoriadny dôraz kládli na rýchly výškový let, súdržnosť kŕdľa a na vysokú orientačnú schopnosť. Rýchlosť a súdržnosť kŕdľa mala prispieť k ochrane pred útokom pernatých predátorov, orientačná schopnosť súvisela s potrebou cvičiť holuby v každom počasí. Nakoľko budapeštianske modré letúny v šesťdesiatych rokoch degenerovali, začali chovatelia na základe ich zvyškov a jágerského letúna vytvárať nové plemeno, neskoršie uznané ako slovenský letún. Jágerské letúny vynikali mimoriadnou krásou, ale nepodávali také výkony ako budapeštianske modré. Košickí chovatelia v snahe zlepšiť letové vlastnosti tieto plemená krížili. Získané potomstvo zdedilo farbu a eleganciu po jágerskom letú-novi a letové schopnosti po budapeštianskom modrom. Na ďalšie zlepšenie exteriéru použili viedenské modré letúny. Viac ako 10 rokov trvala selekcia, šľachtenie a prispôsobovanie získaného potomstva novému vkusu i kvalite letových vlastností. Cieľavedomý šľachtiteľský program doviedol chovateľov pod vedením A. Kerekeša k tomu, že na plemene stabilizovali morfologické a genetické vlastnosti. Dňa 19. februára 1977 požiadali odbornú holubiarsku komisiu Slovenského zväzu chovateľov o uznanie štandardu nového plemena slovenský letún, ktorý bol schválený a na uvedenej výstave plemeno uznali za samostatné. V súčasnosti sú slovenské letúny na výbornej úrovni. Spínajú požiadavky, aké sa kladú na prvotriedne letúny. Majú veľmi dobrú schopnosť lietať vo veľkých výškach. Aj za nepriaz- nivého počasia vystúpia do nedohľadných výšok. Svojimi letovými schopnosťami a jednoduchosťou íarby i kresby si získali aj chovateľov v zahraničí. Plemeno je uznané iba v modrej farbe a čiernopásavej kresbe. Letový štandard ho radí medzi rýchle výškové letúny, od ktorých sa žiada dížka letu minimálne 5 hodín, z toho hodina v nedohľadnej výške. Let kŕdľa nemá presahovať uhol 45 stupňov od miesta vypustenia. Požaduje sa, aby kŕdeľ za priaznivého počasia dosiahol letovú výšku do 10 minút od vypustenia a nedohľadnú výšku do 20 minút. Za letovú výšku sa považuje taká, kedy sa pri lietajúcich holuboch strácajú pohyby krídel. Šľachtiteľský cieľ slovenského letúna sleduje neustále zlepšovanie letového výkonu čo do dížky letu, ale najmä nedohľadnej výšky. Chovateľom sa to aj darí. Významný dokument je exteriérový štandard. K jeho korektúram došlo po 10 rokoch od vzniku plemena, a to zásluhou Klubu chovateľov letúnov, ktorý združuje záujemcov všetkých plemien letúnov. Z novelizovaného štandardu vyplýva úloha pre chovateľov - zdokonaliť utváranie hlavy, celkovej elegancie postoja. Ak sa to podarí, je predpoklad, že slovenský letún si získa ďalších priaznivcov i obdivovateľov. 

SLOVENSKÝ LETÚN ŠTANDARD Patrí medzi výškové letúny. Má veľmi jemné tvary, je temperamentný a spína najvyššie požiadavky kladené na kŕdľové letúny. Má schopnosť lietať vo veľkých a nedohľadných výškach aj za nepriaznivého počasia. 

Poradie dôležitosti znakov pri posudzovaní: 1. hlava, postava, postoj 2. zobák, obočnica, farba operenia 3. oči a ostatné znaky. Exteriérové znaky: 

Hlava: menšia a štíhla so šikmo postaveným čelom, ktoré v nevýraznom zlome prechádza do temena. Temeno hlavy je mierne zaoblené a vo viditeľnom zlome prechádza do záhlavia. Čelo sa klinovo zužuje a tvorí takmer nerušenú profilovú líniu so zobákom. 

Oči: výrazné, dúhovka perlová. Obočnice: úzke, tmavé.